Amnézia z detstva je vedecky uznávaný jav, pri ktorom si väčšina dospelých nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa im stali v ranom detstve.
Tento jav je spôsobený osobitosťami vývoja mozgu a procesu tvorby pamäti, uvádza korešpondent .
Mozog dojčiat a malých detí ešte nemá zrelú štruktúru na dlhodobé ukladanie spomienok tak, ako je to u dospelých. Hipokampus, ktorý je zodpovedný za upevňovanie pamäti, sa do veku troch alebo štyroch rokov stále aktívne vyvíja.
Kľúčovú úlohu zohráva aj nedostatočne rozvinutý jazykový aparát, ktorý slúži ako hlavný nástroj na kódovanie a organizáciu životných skúseností. Bez slov na opis zážitkov zostávajú spomienky roztrieštené a neudržia sa dlho v pamäti.
Neurobiológovia poukazujú aj na proces intenzívnej neurogenézy – tvorby nových neurónov v hipokampe počas raného detstva. Tento rýchly rast môže narušiť už existujúce nervové spojenia, a tým prepísať najstaršie pamäťové stopy.
Niektoré živé spomienky z detstva sa často ukážu ako rekonštrukcie založené na rodinných príbehoch a fotografiách, a nie ako verné reprodukcie udalosti. Mozog vyplní medzery hodnovernými detailmi, čím vytvorí ilúziu jasnej spomienky.
Emocionálne intenzívne a významné udalosti majú väčšiu šancu na uchovanie, pretože amygdala, orgán zodpovedný za emócie, je úzko prepojená s hipokampom. Silné zážitky pomáhajú lepšie „zakódovať“ skúsenosti.
Na formovanie raných spomienok majú vplyv aj kultúrne charakteristiky, čo dokazujú medzikultúrne štúdie. V niektorých kultúrach, kde sa s deťmi menej hovorí o minulosti, sa epizodické spomienky začínajú neskôr.
Nedostatočný prístup k najranejším spomienkam neznamená, že tieto skúsenosti nie sú dôležité pre neskorší osobnostný rozvoj. Implicitná alebo nevedomá pamäť na rané vzťahy a pocity formuje naše základné postoje a správanie.
Úplná absencia spomienok na prvé roky života je absolútnou normou a neznamená žiadne problémy s pamäťou. Je to prirodzená fáza kognitívneho vývoja a formovania osobnosti.
Aby sme deťom pomohli vytvoriť si jasnejšie spomienky, odporúčame rodičom, aby s nimi diskutovali o minulých udalostiach, kládli im navádzajúce otázky a spoločne si pozerali obrázky. Tento dialóg pomáha štruktúrovať zážitky a upevňovať ich v pamäti.
Pochopenie mechanizmov detskej amnézie poskytuje nový pohľad na podstatu ľudskej pamäti a jej hlboké prepojenie s vývojom mozgu a reči. Tento jav nám pripomína, že osobná história sa začína dlho pred našimi prvými vedomými spomienkami.
Prečítajte si tiež
- Ako sa naučiť hovoriť „nie“: osvedčená technika, ako povedať nie bez výčitiek svedomia
- Ako rozoznať jesenný smútok od depresie: 5 kľúčových znakov